z á p i s k y •

my.. všetci máme milióny dôvodov nenávidieť jeden druhého. áno, každý z nás. no a čo..

tak som to vyslovila.. nahlas. väčšinou sa tými nenávistnými myšlienkami totiž zapodievame len v našich myšlienkových sejfoch, ktoré zakrývame haldou iných myšlienok a prezliekame ich za myšlienky vhodné pre užívateľov systému, komunity alebo vzťahu (ktorého sme súčasťou), ale nakoniec ich aj tak vyslovíme úplne inak.. ako nám pôvodne preleteli hlavou.

už som to asi celé zamotala, ale chápeš ma..

možno aj nie..

v poslednej dobe sa často stretávam s ľuďmi, ktorí sa v nepravidelných intervaloch pravidelne za niečo ospravedlňujú..  za niečo, čo nemali vysloviť alebo vykonať.. za niečo, čo si vlastne ani nemali myslieť.. (k tomu sa možno ešte vrátim, lebo v tejto chvíli nie je dôležité za čo.. prečo..)

uhm..

ak sa ospravedlníš, rátaš automaticky s tým, že ti bude prepáčené.. alebo odpustené.

je to vybavené.

ja to však vidím tak trochu inak.. títo neustále sa ,ospravedlňujúci‘ ma fakt serú.. ukazujú mi – nám všetkým tú svoju ľahostajnosť.. donemoty opakujú tie isté chyby, za každú cenu si idú svoje hrátky.. neberú ohľad na nikoho – len na seba. význam slova ‚prepáč‘ zabudli ešte niekedy v postpubertálnom veku a ospravedlnenie berú ako každodennú banalitu, ktorá je súčasťou ich povahy a charakterových čŕt.

čo je to vôbec za človeka.. ak sa musí na dennej báze furt prosiť o prepáčenie?! (diagnóza?!)

na takýchto ľudí sa vlastne hnevá najľahšie.. má vôbec zmysel voči týmto ľuďom cítiť hnev?! strácať na to energiu?

v tomto momente prichádzam do konfliktu sama so sebou..

celý deň rozmýšlam nad tým.. čo a kto všetko ma sere.. a prečo vlastne.. a naopak. a tak.

chcela som však niečo úplne iné.. vysloviť.. aké je jednoduché, niekoho len tak znenávidieť.. chovať k nemu nenávisť, živiť ju.. začínam si tiež myslieť, že niekedy to bolí viac.. áno, cítim to tak.. bolí ma to viac.. ako tých, ktorí tú nenávisť musia znášať.. naozaj som presvedčená o tom, že mňa bolí viac nenávidieť ..ako toho, kto mojej nenávisti čelí.

s tým musím niečo robiť. so sebou.

áno, je na každom z nás, aby sme si vybrali aký druh života chceme žiť (čakala som kedy zo mňa vypadne nejaké klišé) niekedy skôr – inokedy neskôr.. ale uvedomila som si.. vlastne, som si tým istá.. že mám nekonečne veľa možností sa na niekoho hnevať a byť nasratá.. ale zároveň tak málo príležitostí ľudí naozaj mať rada.. ľúbiť.

naozaj niekoho ľúbiť.

takže.. je iba na nás.. na Tebe,  na mne.. či budeme dostatočne opatrní na to, aby sme sa rozhodli.. koľko z týchto príležitostí  premrháme..

koľko ešte.. tých príležitostí mať skutočne z celého srdca rada.. ľúbiť.. premrhám nenávistnými myšlienkami len preto, lebo ten človek oproti mne, na ktorom mi vlastne až neskutočne záleží.. nerozmýšla ako ja.. nekoná podobne ako ja.. alebo nemá na veci korektný názor, aký som si predstavovala?! je nenávisť naozaj tým, čo si myslím? je naozaj zodpovedná za to, že mrháme príležitosťami milovať?! pripadá mi tak spontánne neškodná, napriek tomu, že až arogantne koketuje veľmi často s mojim egom.. a potom sú z toho asi tie problémy. hlavne vo vzťahoch.

ak ide o vzťah.. akýkoľvek.. je ťažké s niekým byť.. je to naozaj stále komplikovanejšie. možno to tak bolo vždy.. len sa mi chcelo s ľuďmi viac socializovať a viac odpúšťať.. dnes je to inak.

byť s niekým naozaj.. byť tam pre neho.. vždy.. ľúbiť ho, nech sa deje čokoľvek.. tak to je ťažké.

fakt ťažké.

čítala som nedávno niekde zaľúbený list, nespomeniem si teraz kto to napísal, ale bolo tam toto:

Neni to tak dávno, pýtal si sa, čo od Teba chcem..

Láska.. odpoveď je jednoduchá,

najskôr chcem Tvoju myseľ, potom chcem Tvoje telo a nakoniec aj Tvoju dušu.

tak som to napísala do listu istému mužovi. nič iné.. len to.

mužovi, ktorého som ukrutne znenávidela napriek tomu, že ho milujem.. už skoro dva roky. tak strašne ma nasral, nie bezdôvodne, fakt mi ublížil, bolí ma z toho hlava, asi aj celé moje telo a moja duša je zrazu zas deravá.. tak, keď sa mi ospravedlnil, čo som považovala za nie práve chlapské rozhodnutie.. chcela som ho odstrihnúť z môjho života a navždy spáliť všetky tie mosty, čo nás spájali.. mala som chuť utiecť na druhý koniec sveta. áno.. moje staré ja by to urobilo, ale namiesto toho, som mu poslala list, s tým citátom.

nikdy som ho nechcela vlastniť, ani som nechcela, aby mi patril.. nevysvetľuj si to zle.. ale zrazu som mala pocit, že chcem aby tam bol.. nepotrebovala som ho – iba som ho chcela naspäť, bez toho hnevu, ktorý som k nemu pocítila a intenzívne pretrvával. a tak som sa rozhodla, že nenávisť pošlem do ringu s láskou.. teraz to znie romanticky a sladko, až moc,  ale realita bola bolestivá.. a tak trochu melancholicky čierna.. sama nechápem, ako som to dokázala, ako som tú ženskú nasratosť vo mne nakopala do zadku.. hneď v prvom kole som ju zložila knokautom a odplazila sa do svojho rohu.. a tam aj zostala. rozhodla som sa totiž, že túto príležitosť nepremeškám.. rozhodla som sa nenechať nenávisť v mojom živote zas raz vyhrať. čo ak to je moja posledná šanca? čo ak už nebude viac príležitostí na premrhanie?! to je presne ono. láska.. nie? nie nadarmo sa hovorí, že nenávisť kráča ruka v ruke s láskou..

a aby som nezabudla.. ešte sa hovorí, že odpoveďou na lásku.. je láska. asi to tak bude, lebo som mu odpúšťať nemusela.. a už vôbec ma nemal prosiť o odpustenie on.. vlastne ma nikdy nemal prosiť o nič. chlap, keď prosí.. tak to je zúfalé.. teda ak neprosí o ruku svojej budúcej ženy..

epizódu som zavrela do sejfu s nenávistnými myšlienkami a rozhodla som sa ju zamknúť. už navždy. tiež som sa rozhodla, že s tým sejfom musím niečo robiť.. ale o tom.. až inokedy..