z á p i s k y •

nemám náladu na vianočnú náladu.. už zas.

napriek tomu som sa rozhodla ísť na poobedňajšiu nedeľnú prechádzku medzi ľudí.. a keď už medzi ľudí, tak rovno na Manhattan. nech sa mám na čo pozerať. idem sama. tak ma to totiž baví najviac.

je 1. december..  prvá adventná nedeľa. v New York.u začalo snežiť.. presnejšie by som to opísala asi takto: dnes začala padať z oblohy zamrznutá voda a občas sa v nej objavili poletujúce snehové vločky, ktoré sa po stretnutí s betónom menili na kašu z vody, prachu a pouličnej špiny.. pod teniskami mi chrupotali krúpy zmiešané s cestárskym posypom a taxíky v tom veľkojablkovom chaose špliechali vodu na všetky chodníky.. jasné, že som hneď niekoľkokrát schytala sprchu z čerstvej ňújorskej brečky aj ja.. a to som si chcela sadnúť v Bryant Parku na lavičku a stalkovať nevinne všetkých tých mne cudzích ľudí.. uhm.. rozhodla som sa teda niekde zaliezť.. striaslo ma.. meteo aplikácia v telefóne mi ukazuje 1 stupeň Celzia, pocitovo však 3 stupne pod nulou, ľadový vietor a ešte veľa vody.. tak dík..

zašila som sa v kaviarni na šiestej avenue, medzi 55tou a 56tou ulicou.. len kúsok od Central Parku. (bývam teraz v Brooklyne u kamarátov, nechcelo sa mi ponáhľať naspäť len preto, lebo sa pokazilo počasie.) naladila som sa predsa na to, že si užijem masy ľudí, ktorí prišli za sviatočnými nákupmi a využiť špeciálne ponuky obchodníkov po Dni Vďakyvzdania..(ako napríklad Black Friday.. trošku psycho nákupný piatoček, ale o tom sa mi teraz písať nechce). sadla som si k malému stolu s výhľadom na ulicu.. tak.. aby som mohla bez viny sledovať všetkých tých ľudí tam na vonku.

toto mesto milujem a nenávidím zároveň. znie to zákerne, lebo New York si to vlastne nezaslúži.. ale tak ako ja, aj Ty vieš.. že je to tu plné extrémov, afektu, fabulácií.. a tak.. čo ma nekonečne irituje. nie však vždy. niekedy ma to prekvapivo baví. keby som chcela definovať Big Apple, musela by som teraz začať písať seminárnu prácu, a o to tu nejde.. píšem o tom, čo cítim teraz.. nie všeobecne k tomuto mestu, k tomuto štátu, k tejto krajine.. vrátim sa teda späť..

objednala som si espresso a pohár podchladeného chardonnay.

chcela som aj francúzky koláčik, z čokoládovej peny s marakujou, ale prešla ma chuť.. víno a kávu som totiž dostala do skla a porcelánu.. dezert mi ponúkli do recyklovaného wannabe.tanierika.. s recyklovanou lyžičkou zabalenou a zapečatenou v sáčku, na sto percent nerecyklovanom.. čašník, predstavil sa ako Greg, bol milý, hneď poznamenal, že koláčik by som mohla jesť aj s lyžičkou, ktorú som vyfasovala ku káve.. nič som nepovedala.. len som sa asi pozrela na neho jak nasratá panda, tak prestal hovoriť. strašne som sa musela začať smiať.. tak sa smial aj Greg. povedala som mu, aby mi ten koláč zabalil, že ho zjem neskôr.

konečne som zostala sama so sebou. vo výklade.

pozerám sa na tváre tých ľudí za sklom.. chvíľu sa pozastavujem nad tým, či sú naozaj takí šťastní, lebo o dvadsaťtri dní sú Vianoce a chcú rozdávať darčeky ako radosť.. alebo sú šťastní, lebo na nakupovanie majú konečne dôvod, takže nemusia pred blízkymi skrývať svoju posadnutosť nakupovaním.

uhm.. nemusím byť vedma, aby som videla, že títo ľudia s úsmevmi na tvárach, na ktorých sa tu pozerám.. tých to baví.. rad radom.. sú to tisícky rúk.. v tých rukách nákupné tašky.. plné vecí prezlečených za radosť, šťastie, lásku.. plno vecí, ktorými sa neustále obklopujeme.. stále viac..

keby tie tašky boli plné lásky.. fakt všetky plné ťažkých kíl lásky – namiesto všetkých tých handier, kozmetiky, spotrebného tovaru..

nechala som sa na chvíľu uniesť tou predstavou.. ako by asi tá láska bola balená, či by boli rôzne druhy a farby.. možno intenzita alebo dátum spotreby.. tak si tam len tak sedím a cítim, že rozpačito civiem do tých tašiek okoloidúcim a tipujem koľko lásky by tak zvládli uniesť.. keby sa dala nakúpiť.. a koľko by vôbec investovali.. či by kupovali lásku sebe alebo blízkym.

teraz neviem.. či ma dobehla nejaká prevrátená decembrová melanchólia alebo mám len nefunkčnú schopnosť pochopiť predvianočný zhon, tak si ulietam na fantazmagóriách. nie som zúfalá, to viem. len sa neviem naladiť na tú frekvenciu predvianočnej radosti, nejak to ide celé mimo mňa. akoby to bol ďalší rozmer, ktorý nie som schopná vnímať.. zachytiť. celé zle. chcela som byť toho súčasťou, chcela som sa nechať nakaziť.. myslela som, že keď pôjdem medzi ľudí.. nejak sa to na mňa nalepí.. ako napríklad chrípka.. ale nič. tak tu sedím a nemám náladu na vianočnú náladu. ešte stále nič.

vianočný stromček pri Rockefeller.ovom centre ešte nesvieti. tak je to možno v poriadku. veď je to americký symbol Vianoc a sviatkov.. a som v Amerike. možno sa rozsvieti moja vianočná nálada s tým ich stromom.

možno zajtra.

a možno skúsim inú taktiku.